Zlyhania a nádeje demokracie v Európe

Pôvod demokracie ako formy vlády siaha k antickým filozofom a prvé demokratické usporiadanie je spojené s mestskými štátmi starého Grécka a republikánskou tradíciou Ríma. V gréckom antickom mestskom štáte bola aj vzhľadom na jeho rozlohu a počet obyvateľov praktizovaná nesprostredkovane a priamou formou. Demokratické prvky našli do určitej miery svoje potvrdenie i v rímskej republike, ktorá svojimi pokusmi o nájdenie správnej štátnej ústavy a volebnými zápasmi, súperiacimi skupinami, politickými debatami, rétorikou, propagandou a deformovaním verejnej mienky, inšpirovala i teoretikov modernej demokracie. Moderný koncept demokracie, ktorý prijal len niektoré prvky antickej demokracie, sa spája až s obdobím osvietenstva a jej praktické začiatky až s revolučnými zmenami, ktorými západná spoločnosť prešla na konci osemnásteho storočia a v prvej polovici devätnásteho storočia. Obdobie postupného udomácňovania zastupiteľskej demokracie v Európe je pomerne dlhé a plné politických zvratov, v ktorých sa demokratická nádej striedala s mocenskou svojvôľou, ktorá sa svojimi krvavými zločinmi naplno prejavila najmä prostredníctvom totalitných režimov, aké nemali v dejinách Európy obdobu. Tejto problematike som sa venoval už v prácach Hodnotová demokracia a občianska zodpovednosť (v anglickom jazyku vyšla pod názvom Civic Responsibility in a Democracy of Values) a Fašizmus, národný socializmus a komunizmus. K ideovým zdrojom, praxi a možným rizikám návratu totalitarizmu. Pôvodne som nepredpokladal, že zastupiteľskou demokraciou a jej úskaliami a perspektívami sa budem zaoberať i v ďalšej knižnej publikácii, ale od štúdie o demokracii v Európe som sa pri písaní o tejto zložitej problematike dostal tak ďaleko, že nakoniec vzhľadom na obmedzené finančné zdroje vydavateľa bolo potrebné rozsiahlejší rukopis skrátiť, čo však neoslabuje hlavný zámer, ktorý nie je zbytočne zahltený detailami o niektorých historických udalostiach. Práca ponúka pohľad na politický vývoj v Európe od Francúzskej revolúcie až po súčasnú globálnu finančnú a hospodársku krízu. Táto revolúcia sa stala univerzálnou nádejou i sklamaním. Významný francúzsky politik a historik Alexis de Tocqueville síce vzor demokratického smerovania videl v Spojených štátoch amerických a porevolučné skúsenosti z Francúzska ho viedli k názoru, že takýto politický systém nie je pre jeho krajinu vhodný. Napriek tomu však bol presvedčený o sile demokracie, ktorú nič nedokáže zastaviť, iba ak nakrátko. Smerovanie európskych krajín k demokracii zlyhanie Francúzskej revolúcie nezastavilo a napriek jej negatívnym dôsledkom sa na ňu neskôr odvolávali mnohí úprimní, ale tiež falošní demokrati. Pri stručnom pohľade na ďalšie obdobie politického vývoja v niektorých európskych krajinách, v ktorých sa napriek kontrarevolučným a policajným aktivitám panovníckych dvorov začalo formovať občianske povedomie, som si zvolil kombináciu chronologického a problémového prístupu. Zameral som sa taktiež na citlivé sociálne a nacionálne témy ovplyvňujúce demokratické myslenie a politickú prax v Európe, v ktorej sa postupne otváral priestor pre relatívne slobodné parlamentné voľby. Základným zdrojom ideológie komunizmu som sa venoval podrobnejšie v iných prácach, preto som sa ich tu dotkol len stručne. Rovnako som postupoval aj pri mapovaní politických režimov v Sovietskom zväze, fašistickom Taliansku a nacistickom Nemecku v medzivojnovom období. Po skončení prvej svetovej vojny Európa oslabila svoje dominantné postavenie vo svetovej politike, a hoci v tomto období spolu s národnými štátmi vznikajú najmä na európskom kontinente demokratické inštitúcie, demokracia v Európe zlyhala. Dôveru v demokraciu oslabila v roku 1929 svetová hospodárska kríza a následné sociálne problémy viacerých európskych krajín, čo zviedlo aj mnohých intelektuálov ku hľadaniu politickej a sociálnej stability vo fašizme i komunizme. Koniec druhej svetovej vojny znamenal víťazstvo nad národným socializmom a fašizmom, ale nie nad totalitarizmom. Stalin rozšíril sféru svojho vplyvu vytvorením sovietskeho bloku v strednej a východnej Európe, kde boli nastolené monopolne komunistické režimy. V období studenej vojny sa novou nádejou mierového demokratického vývoja západnej Európy stal projekt francúzsko– nemeckej spolupráce ako základ európskeho integračného procesu. Vývoj tejto spolupráce sa snažím predstaviť aj poukázaním na problémové témy, ktoré s nim súviseli. Ťažiskom práce je však predovšetkým obdobie od roku 1989, v ktorom sa stredná a východná Európa prezentovala spôsobom, aký nemá v histórii revolúcií obdobu. Pád železnej opony priniesol nádej pre spoločnú demokratickú Európu. Realita ďalšieho vývoja však ukázala a stále ukazuje, že demokracia potrebuje úprimných demokratov, ktorí si uvedomujú zložitosť jej historického vývoja, nepodliehajú naivite o jej neotrasiteľnosti a nezrádzajú ju ani v krízových obdobiach, pretože, tak ako to povedal jeden z najväčších odborníkov na teóriu demokracie, taliansky politológ Giovanni Sartori, chybné predstavy o demokracii ju vedú ku skaze.