K jasu a tiesni mierim

Matúš Mikšík v monografii venovanej predstaviteľovi skupiny Osamelých bežcov analyzuje jeho zbierky, interpretuje básne a objasňuje princípy jeho poézie. Ivan Laučík (1944 - 2004), básnik zo skupiny Osa­melých bežcov, bol životom a tvorbou nerozlučne spätý s Liptovom. Stredom Laučíkovej poézie je čistota, prepojenie hlasu prírody s hlasom človeka. Básnikove jaskyniarske zostupy či polárne výpravy a horolezecké trasovania sú podobenstvami sebahľadania, ktoré nám umožňujú prejsť za hranicu po­čuteľnosti vnútorného hlasu. Otvárajú metafyzický prechod do duchovných sfér, kde naše náhlivé cesty obnovujú stopy tých, čo žili v čistej, znejúcej sklovine rána. Laučíkova pozvánka do prekríženia človeka a krajiny poskytuje priestor na meditáciu o vlastnej identite, nabáda k hľadaniu zmyslu vlast­ného života a neprestáva byť naliehavá. Monografiu tvoria analýzy zbierok, interpretácie básní a opis štyroch princípov autorovej poézie, tieto tri väčšie celky sú navzájom prepojené množstvom odkazov a vytvárajú interpretačnú sieť, nie nepodobnú osamelobežeckej téze o básni sieti.