Etienne Cornevin - Z Paríža do slovenských ateliérov

Keď sa koncom sedemdesiatych rokov zjavil v Bratislave mladý francúzsky intelektuál Etienne Cornevin, ktorý prišiel na Slovensko pomôcť nášmu školstvu šíriť a kultivovať výučbu francúzštiny, sotvakto tušil, že sa čoskoro výrazne zapojí do slovenského i českého výtvarného života. Presnejšie, do jeho neoficiálnej scény. Biografia Alexandra Balogha, blízkeho priateľa Etienna Cornevina, prináša pútavý príbeh človeka, ktorý sa podľa vlastných slov usiloval byť nielen filozofom, ale i teoretikom, historikom a kritikom výtvarného umenia, literárnym kritikom, básnikom, umelcom, humoristom, kurátorom, filmárom a vydavateľom. A tiež, ako zvykol s úsmevom vravieť, aj odborníkom na nedefinovateľné disciplíny. Už dávno vieme, že sa o to nielen usiloval, ale tým všetkým asi aj bol. Obraz Etienna Cornevina doplnili archívnymi fotografiami Eva Cisárová-Mináriková, Ladislav Čarný, Xénia Hoffmeisterová, Peter Procházka, Gabriela Albrecht Žiaková, rodina Filovcov a Marián Mudroch. Etienne Cornevin (26. júl 1950, Kamerun 2. máj 2016, Châteauroux, Francúzsko) vyštudoval na Sorbonne filozofiu, no rovnako mal rád výtvarné umenie, a tak na jednej z parížskych univerzít prednášal teóriu a dejiny umenia. Skutočnosť, že témou jeho okolo 1200-stranovej habilitačnej práce na Université Paris Nanterre v roku 1989 boli osobnosti a estetika súčasného umenia v Československu, príliš neprekvapuje, veď v rokoch 1976 až 1988 žil na Slovensku. Najskôr v Prešove a potom desať rokov v Bratislave. To, čo robili Kolář, Novák, Fila, Jankovič, Šimotová, Fischer, Laubert a rad ďalších, na mňa silne zapôsobilo. Mal som pocit, že najpôvodnejšie a najhĺbavejšie umenie vo svete sa rodí práve v Československu a nie vo Francúzsku či v Spojených štátoch. To všetko bolo u nás neznáme, nikto o tom nič nevedel. Rozhodol som sa teda, že podám o tom všetkom svedectvo. Trvalé svedectvo, pravdivú stopu. Etienne Cornevin Naďalej sa často vracal na Slovensko aj do Česka, kde publikoval eseje, recenzie, katalógové texty a preklady, otváral výstavy, napísal monografiu a nakrútil prvú sériu šiestich filmových dokumentov o slovenských výtvarníkoch. Aj to bola súčasť tej pravdivej stopy, o ktorej mi neraz rozprával, trvalého svedectva o neoficiálnom umení v Československu, ktoré ho doživotne očarilo. A keď náhle odišiel, stala sa samozrejmou povinnosť pokúsiť sa podať svedectvo o ňom samotnom. Alexander Balogh