Jazyková komunikácia a kultúra vyjadrovania

V priebehu rokov 2001 – 2010 som v dvojtýždenníku Verejná správa publikoval niekoľko desiatok populárno-náučných článkov, ktoré boli zamerané na problematiku jazykovej kultúry a kultúry vyjadrovania. Časť týchto článkov je orientovaná na všeobecnejšiu problematiku komunikácie a stavby textu, vo viacerých sa riešia otázky výberu a usporiadania výrazových prostriedkov z jednotlivých rovín jazykového systému a niektoré sú zamerané na využívanie kompozičných prostriedkov a postupov pri výstavbe zmysluplného jazykového prejavu. Pravdaže, ich obsahovotematické zameranie je variabilné, pretože popri zámerne vybraných témach som v nich reagoval aj na podnety čitateľov, ktorí ich adresovali redakcii časopisu, viacerí sa však vo svojich listoch obracali priamo na mňa. V ostatnom čase mi viacerí priatelia a známi naznačovali, že by bolo vhodné tieto články systémovo roztriediť podľa ich obsahovo-tematického zamerania a publikovať ich v knižnej podobe. To predpokladalo ich nové, systémovo-štruktúrne usporiadanie, aby v hĺbkovej textovej rovine tvorili funkčne a obsahovo-tematicky zmysluplný celok. Z hľadiska štylistiky článkov a ich žánrového vymedzenia ide o populárno-náučné texty. Adresované sú bežným používateľom jazyka, ktorým záleží na kultúre a kultivovanosti ich jazykového prejavu. Tým bol podmienený jednak ich obsahovo-tematický pôdorys a jednak ich jazykovo-kompozičné stvárnenie. Popri bežných pravopisných a gramatických problémoch, s ktorými zápasia autori v každodennej jazykovej praxi, sa v nich zameriavam aj na problematiku výstavby jazykového prejavu ako zmysluplného celku, ktorý nesie vecnú alebo aj estetickú informáciu. Sledujem pritom aj cieľ ovplyvňovať jazykovú, štýlovú a komunikačnú kompetenciu používateľov jazyka tak, aby v súlade s charakterom konkrétnej komunikačnej situácie vedome rešpektovali jazykovú, štýlovú a komunikačnú normu i normu spoločenského správania. Inak povedané, šlo mi o to, aby sa naučili vnímať text, jazykový prejav ako výsledok uvedomenej aktivity človeka v procese medziľudskej komunikácie. Koncepčným východiskom i rozmedzím jednotlivých článkov teda nie sú „klasické“ príkazy a zákazy, čo sa smie a čo sa nesmie v konkrétnom jazykovom prejave uplatniť, ale sa v nich predovšetkým nenásilne pripomína, že jazyk predstavuje bohatý rezervoár diferencovaných výrazových prostriedkov, ktorý jeho používateľovi poskytuje pri tvorbe ústneho a písomného prejavu variabilné výberové možnosti. Takto sa v nich zároveň sledoval cieľ, aby komunikanti vnímali jazyk ako národnú kultúrnu hodnotu, ktorej netreba verbálne, gestačne vyznávať lásku. Svoj vrúcny vzťah k tejto hodnote by sme totiž mali potvrdzovať svojou každodennou jazykovou praxou. Lebo jazyk za naše textotvorné nedostatky a chyby nemôže, každému z nás poskytuje rovnaké možnosti na vytvorenie funkčne primeraného, obsahovo zmysluplného a stavebne účelne vybudovaného jazykového prejavu. Len sa o to musíme cieľavedome usilovať. Jednotlivé články uverejňované vo Verejnej správe sú v predkladanej publikácii usporiadané vo funkčnej následnosti ako samostatné kapitolky. Časový odstup však ukázal, že v niektorých prípadoch bolo potrebné uskutočniť drobné jazykovo-kompozičné úpravy, v iných prípadoch sa vzhľadom na obsahovo-tematickú blízkosť dva články upravili a spojili v rámci jednej kapitolky. Ich východiskové obsahovotematické podložie i jazykovo-tematické stvárnenie však zostalo v podstate zachované. Preto sa v nich občas ohláša dobová aktualizácia, čo platí najmä o príkla - doch, ktoré sa analyzujú alebo sa využívajú ako doklad a argument. Na základe vyššie uvedeného koncepčného a obsahovo-tematického vymedzenia sú jednotlivé kapitolky zoradené do troch relatívne samostatných častí: 1. Jazyková komunikácia a tvorba zmysluplného textu. 2. Výber výrazu: etika, estetika a logika textu. 3. Ústna a písomná forma prejavu v masmediálnej a rétorickej komunikácii. Prvá časť obsahuje výklady a úvahy o základných pojmoch a kategóriách teórie komunikácie. Dominantná pozornosť sa v nich venuje textu ako výsledku komunikačnej aktivity človeka a jazyku, ktorý poskytuje výrazové prostriedky na vybudovanie zmysluplného jazykového prejavu. Ich cieľom je však naznačiť, že kultúrne a kultivovane vystavaný jazykový prejav sa môže stať mostom, po ktorom bude prichádzať človek k človeku s dobrým posolstvom. V druhej časti sa charakterizujú výrazové prostriedky z jednotlivých rovín jazykového systému, ktoré má expedient k dispozícii v čase tvorby aktuálneho textu. Takto sa sleduje jednak ich systémová podstata a jednak ich kontextové modifikácie. Kritériom ich textových daností a možností je pritom funkčný aspekt. Tretia časť je zameraná na osobitné typy komunikačných aktivít ľudí v špecifických komunikačných situáciách. Z hľadiska stavby a prednesu improvizovaného a pripraveného jazykového prejavu sa v nej podáva základná charakteristika internetovej a rétorickej komunikácie. Teoretickometodologickým podložím týchto výkladov je napätie medzi ústnosťou a písomnosťou. Takto koncipované výklady a úvahy uložené v jednotlivých kapitolách chcú byť aj a najmä replikami dialógu o tom, ako prostredníctvom jazykového prejavu stavať mosty úcty a vzájomného porozumenia v súkromnej i verejnej medziľudskej komunikácii. Vyslovujem nádej, že to bude zároveň aj zmysluplný dialóg s čitateľom. Autor