Rád diskurzu

Francúzsky filozof Michel Foucault je všeobecne pokladaný za jedného z naznámejších a najoriginálnejších mysliteľov druhej polovice 20. storočia. Dvadsiate výročie Foucaultovej smrti ukázalo, že jeho dielo stále poskytuje podnety všetkým, ktorí sa zamýšľajú nad charakterom našej doby. Roku 1970 bol Michel Foucault zvolený za člena College de France, prestížnej francúzskej akademickej inštitúcie, kde pôsobia eminentné postavy súčasného myslenia a bádania. Bola tu preňho založená katedra Dejín systémov myslenia, kde prednášal až takmer do smrti. Svoje pôsobenie tu zahájil 2. decembra 1970 prednáškou Rád diskurzu, ktorá má v jeho vývine zvláštne postavenie. Predniesol v nej tézy, ktoré nielenže orientovali jeho vlastné skúmanie, ale stali sa aj podnetom diskusií, do ktorých vstupovali filozofi, lingvisti, sociológovia, antropológovia a politickí filozofi. Foucault tu definoval diskurz ako bojové pole, miesto boja o moc, ako zdroj nepokoja a strachu, ktoré diskurz vyvoláva vo všeobecnosti. Hlavnou hypotézou Rádu diskurzu je myšlienka, že každá spoločnosť kontroluje, selektuje a organizuje produkciu diskurzov. A to buď vonkajšími vylučovacími prostriedkami - zákazom, rozdelením a odvrhnutím či vôľou k pravde - alebo vnútornými, ktoré diskurz klasifikujú, usporadúvajú a rozdeľujú. Tieto postupy sú na jednej strane nepozorovateľné, vďaka čomu je možné manipulovať názory a mienku. Na druhej strane sa však tieto postupy javia ako evidentné prostriedky dozoru a kontroly, len čo sú pomenované. Úlohou intelektuála je podľa Foucaulta poukazovať na to, čo je v diskurze "zredukované na mlčanie", a to nie pod nátlakom nejakej "brutálnej sily", ale pôsobením navonok nevinných a nepostrehnuteľných postupov. Úlohou intelektuálov je bojovať proti moci, ktorá odjakživa parazituje na jazyku a na diskurze a Foucault im, okrem iného, dáva k tomu v Ráde diskurzu kľúč. Kniha je doplnená bohatou biografiou a bibliografiou Michela Foucaulta, ktoré obe zostail Miroslav Marcelli.