Mám sa...

Zbierka Mám sa... je súborom krátkych humoristických čŕt i dlhších poviedok. Laco Kerata dokáže na obmedzenej ploche rozohrať sériu absurdných, humorne smutných a smutno humorných príbehov, vo väčšine prípadov len náčrtov príbehov, ktorých spoločným menovateľom je infantilný pohľad na svet rôznych bláznov a rojkov zaskočených realitou, pričom argumentom na obhajobu ich bláznivého konania je rovnaká bláznivosť, ako konanie samé. O KNIHE Meno Laca Keratu, herca, režiséra, dramatika, autora dvoch básnických zbierok a dvoch zbierok dramatických textov, sa v poslednom období spája so žánrom poviedky, a to nielen z dôvodu porotovania" v súťaži Poviedka, ale i vďaka vlastným poviedkovým produktom. Súčasťou krstu Keratovej prozaickej prvotiny Mám sa... síce bolo zaspievanie švédskej ľudovej piesne, napriek tomu Laco Kerata zostáva, aspoň zatiaľ, viac spisovateľom než spevákom. Zbierka je súborom krátkych čŕt i dlhších poviedok pripomínajúcich humoresky K. Földváriho, či minipoviedky M. Vadasa, ktorými sa autor prezentuje ako skvelý minimalista, humorista a karikaturista (v literárnom zmysle slova). Koketujúc s týmto mini-žánrom dokáže Kerata na obmedzenej ploche rozohrať sériu absurdných, humorne smutných a smutno humorných príbehov, vo väčšine prípadov len náčrtov príbehov, ktorých spoločným menovateľom je infantilný pohľad na svet rôznych bláznov a rojkov zaskočených realitou, pričom argumentom na obhajobu ich bláznivého konania je rovnaká bláznivosť, ako konanie samé. Mnohé texty majú rozprávkový základ, ale aludovaním na skutočné reálie súčasného života sa i tie rozprávky končia tak akosi po našsky. Preto tiež alúzie na niektoré literárne žánre (bájka, rozprávka), či ustálené jazykové postupy sparodovaných literárnych žánrov (ženský román, historický román, kronika), majú podklad v aktuálnej prítomnosti a sú priestorom na rozohranie príbehov prevzatých priamo zo života" (s. 72), čo najexplicitnejšie vyjadruje posledná poviedka opisujúca reálny stav slovenskej spoločnosti. Humo(smutno)resky nadobúdajú ironický, miestami kritický akcent, a to pomocou odosobneného rozprávača dohliadajúceho" na svoje postavy, ktoré sú častokrát iba mlčiacim svedkom tejto udalosti" (s. 14). Danej rozprávačskej výške prináleží hojne využívané zveličenie, ktorým sa možno, bez moralizovania a násilného poúčania, vyjadrovať ku všetkému, čo je teraz strašne moderné" (s. 100). Napriek využívaniu rozprávkových premien postáv (na obra, na nábytok...), rozprávkových rozprávačských postupov a ich diskurzov sa rozprávky menia na antirozprávky, alebo skôr rozprávky modernej doby, ktorých rozprávkovosť začína zapnutím televízora. Jednoduchosť vyrozprávaných príbehov prináša nový pohľad na svet, ale táto jednoduchosť je i tentoraz iba zdanlivá, schopná všetko priehľadné a jednoduché sproblematizovať. Napriek tomu kniha prináša množstvo zábavy, najmä tej čiernohumornej. Poteší najmä lenivejších čitateľov obľubujúcich kratšie žánre... (Miriam Némethová, Knižná revue) O AUTOROVI Laco Kerata (1961) je autorom viac ako dvadsiatich realizovaných divadelných a rozhlasových hier. Knižne vydal dve zbierky poézie (Hriešny spánok; Prišiel som, videl som), dve zbierky dramatických textov (Rádiové hry; Večera nad mestom), tri romány (Zlý herec; Ešte som tu a zostanem; Suché roky) a tri zbierky poviedok (Mám sa...; Malé domov; Na okraji mojej hory). Do finále prestížnej literárnej Ceny Anasoft litera sa dostal so svojimi knihami dvakrát. Prostredníctvom svojich poviedok sa snažím vyjadriť ľudské vzťahy, ktoré majú nekonečne mnoho podôb. Zároveň je v nich čosi stereotypné, pretože, keď človek nemá lásku, jednoducho ochabuje. Nemyslím tým iba romantickú lásku. Človek potrebuje niekoho, kto je naňho dobrý, kto ho pochopí, počúva, má o neho záujem, to je tá najzákladnejšia potreba v našich životoch. Z nej vychádzam. Vzťahy sú pre mňa hlavnou nosnou témou a inšpiráciou. Laco Kerata UKÁŽKY Z KNIHY Jožo bol slušný človek Jožo bol slušný človek a veru, ani šťastie ho neobchádzalo. Jediné, čo na ňom nebolo v poriadku, že býval často sám v lese. V lese sa veľakrát rozbehol a kľučkoval medzi stromami. Zakaždým to robil až dovtedy, kým sa mu od únavy načisto nepodlamovali nohy. Jožo bol slušný človek, tak si ho jedného dňa zavolal otec, aby sa ho spýtal, čo to také divné v tom lese robieva. Jožo bol slušný človek, ale otcovi, ktorý bol, mimochodom, tiež slušný človek, odpovedať nevedel. Otec ho ďalšími otázkami netrápil, len ho požiadal, aby sa u neho zastavil, keď mu bude môcť na tú jeho dôležitú otázku odpovedať. Jožo už ani trochu nechcel, ale po čase zase musel ísť do lesa. Znova sa rozbehol, kľučkoval a po krátkom kľučkovaní, naraz, nechtiac, pred jedným stromom nezakľučkoval a v plnej rýchlosti do toho stromu narazil hlavou. Jožo bol slušný človek, napriek tomu náraz hlavou neprežil. Jeho otca mrzelo, že mu Jožo pred smrťou neprezradil, prečo chodieval kľučkovať sám do lesa. (str. 7) Hortenzia Premenil som sa na nábytok. Na nábytok ozajstný, dobový. Zostal som stáť nemý od úžasu a doteraz mlčím, lebo inak to nejde. Je to neskutočné, nikdy by som nebol povedal, že existuje niečo také, môžem robiť, čo chcem, stále tu stojím a mlčím a oni, tí ostatní, si chodia, sedia, ležia... Každý deň do izby, kde už asi naveky stojím a mlčím, chodí slúžtička Hortenzia utierať zo mňa prach. Mladučká a chutná Hortenzia. Ako som ju nevinnú predtým mučil, ako som jej ubližoval. Keď sa skláňala a stierala z mojich terajších druhov prach, chytal som ju všade a za všetko, keď sa do výšin naťahovala, aby zotrela špinu z mlčanlivého obrazu, ja som nemravne využíval jej bezmocnosť a využíval všetko, čo skrývali pod sebou jej čierne šaty. Ona sa vždy za to na mňa sťažovala, každý môj dotyk prežívala, akoby som ju načisto zneuctil a ponížil do akejsi kategórie ľudí, čo už všetko naveky stratili. Úbohá Hortenzia, ako som ťa ponižoval, ničil, trápil a ty jediná si teraz so mnou, ty jediná sa ma teraz dotýkaš, ty jediná sa mnou zaoberáš, ty jediná čosi odo mňa chceš, ty jediná si zo mňa nerobíš len bezduchého sluhu, čo musí všetko zniesť a pretrpieť. Hortenzia, prečo si sa nestala mojou ženou? Prečo som sa ti neodmenil za tvoju prítomnosť aspoň tým, že by som ťa zobral niekam inam, že by si spoznala aj iných ľudí, aj iný svet. Hortenzia, mohla si byť iná, mohla si inak dopadnúť. Keby si predtým bola mojou, ešte viacej by si ma teraz cítila, chápala. Hortenzia, preboha, veď ja som mohol zostať človekom. Hortenzia drahá, koho to sem vedieš? Kto to je? Koho si si to našla? Veď je to dieťa, chlapec, čo s ním chceš? Chceš ho ukryť do svojej samoty? Chceš ho zavrieť pred svetom? To je ale nápad!... Hortenzia, ty máš dieťa? Nikdy si sa nám s tým nezdôverila. Hortenzia, prečo? Prečo si mlčala? Mohli sme ti pomôcť, boli by sme na teba lepší, všeličo mohlo byť inak. Nerozumiem. Chuderka, ty si sa nás bála. Bála si sa najmä mojich úsmeškov a tej mojej radosti z tvojho poníženia. Toto nedorozumenie ťa stálo veľa. Hortenzia, ty už dnes odchádzaš? Prečo sa zrazu tak ponáhľaš?... Áno, chápem, aj doma je toho dosť... V poriadku, Hortenzia... Dovidenia. A vráť sa, zajtra nemeškaj... Hortenzia, nechala si si tu toho chlapca! Hortenzia, veď on za tmy domov netrafí. Hortenzia, čo ak sa mu cestou niečo prihodí?... Do smrti si to budeš vyčítať! Hortenzia!... Chlapče, čo pozeráš, nevidel si ešte nábytok? U vás doma asi iný straší, však?... A tiež asi toľko narieka... Chlapče, niekoho mi pripomínaš, niekomu akoby si z oka vypadol... Tie oči, ústa a ten nos... Uši ti takisto odstávajú ako vtedy tomu... Možno sme sa už niekde videli, niekde v inom svete alebo storočí... Kto to už dnes vie, keď sa to všetko dá tak pomotať. Chlapče, veď aj ja som mal takú farbu očí, ha, ha, ha, áno, aj mne v tvojom veku oči tak iskrili... Aj ja som v detstve škriabal klincom po laku. Často som mal z toho doma peklo... Áu, chlapče, veď to bolí!... Prestaň, priateľ, počuješ?! Zahoď ten klinec!... Hortenzia, kde si?! Zober preč toho chlapca!... Hortenzia! Hortenzia! Prečo si mi to nepovedala?... Hortenzia!... Chlapče, neškriab, prestaň, čo si to dovoľuješ?! Ty nevďačník!... Ty lotor!... Ty odľud!... Preboha, synu, synu, na čo ti je sekera?! (str. 33)