Čistá biela (je mýtus)

Biela sa v architektúre všeobecne vníma ako primárna, neutrálna, tichá, prázdna, pasívna, čistá, avšak podľa Marka Wigleyho, ktorý prvý otvoril tému belosti v architektúre v roku 1995, tento zdanlivo nevinný obraz bielych stien vyžaduje detailnejší diskurz kritiky, pretože hlbší pohľad dokazuje, že nie sú pasívne či tiché, ale naopak rozprávajú, v skutočnosti nie je nič hlasnejšie. Predstavu bielej ako tej najspravodlivejšej a najpravdivejšej, najkrajšej a najčistejšej, ako malý kúsok očistený od nebezpečenstva a akejkoľvek nečistoty, hľadalo celé západné myslenie. Kniha sa preto snaží priblížiť interdisciplinárne mapovanie zrodu západnej kultúry svetla, a najmä cez postavy Le Corbusiera a Adolfa Loosa kriticky zhodnotiť pozadie neviditeľnej, ale veľmi významnej bielej v modernistickej architektúre. Kniha je filozofiou architektúry, alebo ešte presnejšie, etikou architektúry. Kniha ukazuje "temné stránky" či "odvrátenú stranu" bielej symboliky, ktorá začína byť v súčasnej Európe opäť nenáležite aktuálna. Svoju tému spracúva autorka v štyroch tematických kapitolách Voda, Mlieko, Kosti, Chlieb a východisko ponúka v piatej kapitole, ktorá je nielen záverečnou syntézou výskumu, ale môže sa čítať aj ako programový text, argument pre humanistickú architektúru v mnohých odtieňoch bielej. doc. PhDr. Jana Tichá, Ph.D. O autorke: Ing. arch. Mgr. art. Liana Rosinová, PhD. (*1984) vyštudovala Fakultu architektúry STU v Bratislave (2004 2011), voľnú grafiku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2011 2013) a doktorandské štúdium na Ústave dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok (2018) pod vedením doc. PhDr. Jarmily Bencovej, PhD. Počas štúdia absolvovala ročné štúdium japonskej kultúry na Kanazawa University (2009).