Chasidské príbehy

Až do vypuknutia 2. svetovej vojny pulzoval vo východnej Európe židovský život intenzívne rovnako v kvantitatívnom, ako aj v kvalitatívnom zmysle. Nebol to však ani idylický ani harmonický život. Najneskôr z tých čias pochádza zrejme aj starý vtip o tom, že na otázku, čo by urobil, keby sa ocitol na opustenom ostrove, odpovie Žid, že by ako prvé postavil dve synagógy, a na prekvapenú následnú otázku, načo dve, by jeho odpoveď znela: „Do jednej by som sa každý deň chodil modliť, a do tej druhej by som v živote nevkročil! Na prelome 19. a 20. storočia – to je obdobie, kedy vznikali „Chasidské príbehy Jicchoka Lejbuša Pereca (1852 – 1915) – tvorilo židovské obyvateľstvo v nespočetných mestečkách a mestách dnešného Poľska, Bieloruska, Ukrajiny, pobaltských krajín a časti dnešného Rumunska síce väčšinu, napriek tomu bolo zákonom a úradmi utláčané a ubiedené. A predsa medzi ním panovala nesvornosť, nenávisť a večný spor. V 18. storočí sa rozšírilo mystické chasidské hnutie s desiatkami rôznych frakcií. Jeho vášnivými odporcami boli tradicionalistickí tzv. misnogdi, šíril sa aj osvietenecký moderný racionalizmus, asimilanstvo, ďalej socialistická organizácia Bund, a napokon nacionalistické sionistické hnutie so svojimi rôznymi frakciami. Potierali sa navzájom ako sa len dalo. Perec nepatril ani k jednému z týchto hnutí. Riešenie, ktoré ponúkal svojim čitateľom, bolo národné, a predsa nie nacionalistické. Staval do stredu individuálneho i spoločenského života ako jednotiace národné pojítko tradíciu nie v náboženskom, ale v kultúrnom zmysle a jazyk jidiš ako podhubie tejto kultúry. „Chasidské príbehy nastavujú krivé zrkadlo spoločenským pomerom vo východoeurópskej židovskej populácii a vrhajú kritický, a predsa láskyplný pohľad na túto dnes takmer vykynoženú komunitu.