Sociálna práca so staršími ľuďmi a jej teoreticko-praktické východiská

PREDHOVOR Predpokladá sa, že v roku 2030 bude štvrtina populácie v ekonomicky rozvinutom svete vo veku nad 65 rokov a v takmer polovici západnej Európy vo veku nad 50 rokov. Odborníci z viacerých oblastí výskumu sa venujú otázkam starnutia a staroby z viacerých uhlov pohľadov. Výsostné postavenie v skúmaní procesov starnutia má však gerontológia. Gerontológiu ako vedu o starnutí možno považovať za plnohodnotnú prírodnú vedu, ktorá disponuje súborom metód a postupov pri overovaní vedeckých hypotéz z oblasti starnutia a staroby. Gerontológia ako vedný odbor sa nepochybne zrodil na samom počiatku civilizácie. Prvý odborný záujem o starnutie vychádzal z medicínskych kruhov; záujem o starnutie a starobu zo strany lekárov je známy už zo staroveku a stredoveku. No medicína v tomto období prinášala prevažne kvalitatívny opis pozorovaných javov a empirických skúseností. Dnešná gerontológia vznikla na začiatku 20. storočia. Zhromaždila množstvo materiálu a vyslovila viacero hypotéz o podstate starnutia a staroby. Predĺžil sa priemerný vek, znížila sa úmrtnosť, ale maximálna dĺžka života a tempo starnutia zostali rovnaké. S. Ďoubal (2000, s. 2) v tejto súvislosti konštatuje, že „súčasná veda dokáže podstatne znížiť úmrtnosť v strednom veku, ale riziko úmrtia vo vysokých vekových skupinách neovplyvnila. Akýkoľvek pokrok medicíny, akékoľvek zlepšenie životných podmienok, akékoľvek zlepšenie v hygiene, to všetko podstatne znížilo riziko smrti u mladých a stredne starých ľudí, nepomohlo to však zraniteľnému organizmu starcov.“ Poznatky o vývoji procesu starnutia významne ovplyvnilo zistenie B. Gompertza, ktorý sa zaoberal zákonitosťami vývoja úmrtnosti v ľudskej populácii v závislosti od veku, resp. v období staroby. Dospel k záveru pozitívnej korelácie medzi úmrtnosťou a vekom, a teda k záveru, že úmrtnosť v ľudskej populácii rastie s vekom. S. Ďoubal (2000b, s. 1) konštatuje, že „úmrtnosť ako celok a tiež riziko úmrtia ako individuálna veličina sa zdvojnásobí pravidelne za každých osem rokov“. Zároveň dodáva, že „vo vysokých vekových kategóriách úmrtnosť prestáva narastať. Zostáva postupne od veku takmer nezávislá a potom dokonca mierne poklesne“. Najnovšia história výskumu starnutia sa datuje od 60. rokov 20. storočia. Dôležitým medzníkom bolo sformulovanie teórie voľných radikálov, ktoré sú pravdepodobne primárnou príčinou bunkového starnutia, doktorom Harmanom. Z hľadiska časového systému ako príčiny starnutia sa zjavila tzv. neuroendokrinná teória starnutia, ktorá za základ a príčinu starnutia považuje hormón melatonín. S. Ďoubal (2000, s. 3) vymedzuje vzťah oboch predznačených teórií takto: „Teória voľných radikálov objavila primárnu príčinu starnutia, kým neuroendokrinná teória mechanizmus, ktorým je starnutie riadené.“ Geriatria je lekárska disciplína, ktorá sa zaoberá sa medicínskymi aspektmi starnutia a staroby, najmä chorobami, ich etiológiou a patogenézou, rešpektujúc biologické, psychologické a sociálne zvláštnosti staroby. Špecializuje sa na diagnostiku, liečbu, rehabilitáciu a prevenciu chorobných stavov starších ľudí a ich sociálnych dôsledkov. Osobitosti geriatrie ako medicínskeho odboru spočívajú podľa Hegyiho (2001, s. 9) najmä v tom, že aplikuje medicínske poznatky na určitú vekovú skupinu, uprednostňuje longitudinálny typ sledovania, zameriava sa na uchovanie zostatkovej funkcie orgánov a na uchovanie sebestačnosti a sociálnej integrity, ako aj na prevenciu adaptačného zlyhania. Rešpektuje špecifiká vysokého veku, funkčný profil starého človeka a jeho schopnosť vykonávania bežných činností a schopnosť samostatnej existencie. Skupina geriatrických pacientov je vymedzená vekom nad 65 rokov až po dlhovekosť – nad 90 rokov veku. Sociálna geriatria sa zaoberá sociálnymi súvislosťami, ktoré sprevádzajú vznik, priebeh a následky ochorení vo vyššom veku a výraznou mierou determinujú prognózu a kvalitu života pacienta. Je nástrojom zlepšenia situácie starého občana – pacienta. Na rozdiel od sociálnej gerontológie, ktorá sa zameriava na skupiny populácie, sociálna geriatria sa zaoberá sociálnou problematikou jednotlivca (Hegyi, 2001, s. 10). Sociálna gerontológia sa sústreďuje na vzájomné vzťahy medzi starším človekom a spoločnosťou, jeho postavením v spoločnosti, jeho vzťahom k nej, zaoberá sa otázkami spoločenskej integrácie seniorov, osobnými a spoločenskými aktivitami seniorov, ako aj vzťahom spoločnosti k tejto vekovej skupine. Patrí sem aj systém zdravotnej a sociálnej starostlivosti o osoby vyššieho veku, otázky štátnych a neštátnych subjektov, charitatívnych, dobrovoľných i svojpomocných aktivít na poli starostlivosti o starších ľudí. Tento odbor sleduje aj demografický trend obyvateľstva a zdravotný stav celej populácie štátu. Odborníci i laici pociťujú a vnímajú značné rozdiely medzi európskym a americkým výskumom z oblasti starnúcej populácie. Európsky výskum má prevažne národný, resp. regionálny charakter a chýba mu celoeurópska báza, ktorej neprítomnosť bráni v jeho napredovaní. Vyriešiť predznačený problém si stanovilo Európske fórum zaoberajúce sa výskumom starnúcej populácie. „Cieľom projektu FÓRUM je presadenie medziodborovej vedeckej spolupráce a týmto spôsobom napomôcť zmenšenie priepasti medzi vedou a spoločnosťou. Hlavným cieľom je maximalizovať hodnoty z národných a medzinárodných výskumov starnúcej populácie.“ (Straková, 2005, s. 49) Zjednotením vedeckých pracovníkov sa tak môžu určiť ďalšie priority európskeho výskumu v oblasti starnúcej populácie. Starnutím jedincov starne aj spoločnosť. Všetky západné krajiny spája spoločný menovateľ, a tým je rýchly nárast relatívneho počtu starších skupín obyvateľstva. Tento nárast prináša a nastoluje otázky ekonomického, sociálneho, psychologického, filozofického i medicínskeho charakteru. Staroba dnešných dní sa však už neviaže len na vek, ale aj na kvalitu života. Erenbergerová (2002, s. 608) v tejto súvislosti uvádza: „Spolu s rétorikou výkonnosti, preferujúcou mladosť a stredný vek, vzniká pre túto životnú etapu pomerne neštandardné prostredie. Je postavená do dichotómie voči favorizovanému a sociálne replikovanému kultu mladosti. Je vnímaná ako patológia normálneho života, ktorý je určovaný pracovnou sférou, pretože mení doterajší životný štýl a vzbudzuje pocity úzkosti, nezriedka asociované predstavou väzenia.“ V tejto publikácii sa pokúsime vymedziť miesto a priestor sociálnej práce v procese skvalitňovania života starších ľudí. M. Hrozenská Obsah: Fenomén starnutia a staroby optikou prírodných a sociálnych vied Fenomén kvality života v sociálnej práci Špecifiká sociálnej práce s osobami vyššieho veku Zdravotné aspekty starostlivosti o starších ľudí Miesto a úlohy sociálnej práce v starostlivosti o zomierajúcich starších ľudí Ošetrovateľské aspekty v starostlivosti o zomierajúcich starších ľudí